Prečo Srí lanka?
Okolnosti a spleť náhod sa vyvinuli tak, že som sa rozhodol ísť na poriadnu dovolenku niekam do exotiky. Podobnú túžbu mal aj kamoš Peťo a tak ostávalo už iba rozhodnúť, kam sa pôjde. A kedže Peťo je little surfer, tak chcel surferskú destináciu. Vzhľadom na ceny leteniek bola voľba takmer jasná. Srí Lanka, malý ostrov pod Indiou, známy najmä produkciou čaju a tiež pod názvom Cejlón. Exotika, teplá voda, lacné jedlo a vraj super surf nám mali ponúknuť skvelú dovolenku...
Smer indický oceán
Je polovica februára a tomu nasvedčuje aj počasie vonku. Vezieme sa do Prahy, odkiaľ poletíme do Kodane, odtiaľ do Dohy až do Colomba, hlavného mesta Srí Lanky.
Cesta žltým busom prebieha pokojne až po hranicu, kde nás odstaví pohraničná polícia. Aj keď je Schengen, tak musíme ukázať cestovné pasy. Dlho sa nič nedeje a po hodnej chvíle vytiahnu policajti jedného z pasažierov z autobusu a my môžeme po pol hodine pokračovať. Niekde pri Jihlave nás stiahne tento krát colná polícia z diaľnice opäť. Nasledujeme policajné auto až k ich úradu, kde nám skontroluju papiere a smieme sa vrátiť na diaľnicu. Do prahy prichádzame s viac ako hodinovým meškaním a tak miesto prehliadky centra a obeda, stíhame maximálne rýchly obed v staničnom Burger Kingu. Potom ešte presun na letisko, kde si dávame plzničku za 170 KCs a už nastupujeme do lietedla.
Letíme opačným smerom ako je Srí Lanka a to do Kodane. To je cena za nízku cenu. V kodani posedíme pár hodín, prejdeme si letisko a nastupujeme do veľkého Airbusu. Je nás tam tak málo, že obaja môžeme mať svoju štvorsedačku. Cesta ubehne celkom rýchlo. Prvú časť cast cesty ma zabáva obrazovka predomnou, kde sa dajú vybrať najnovšie filmy, zahrať hry a iné blbosti. Neskôr letuška rozlieva hnusnú whiskey a potom zaspávam.
Ďalšia zastávka je Doha. Supermoderné hlavné mesto Kataru ležiace v Perskom zálive uprostred púšte, ktorého panorámu tvoria sklenené mrakodrapy. Na letisku čakáme 9 hodín na prípoj, ktoré sa snažíme prespať, ale márne. Letisko je mega veľké. Stropy majú výšku tak 20m a manuálnu robotu tu robia Európania. Na každú toaletu sú pridelení minimálne dvaja zamestnanci, takže o čistotu je postarané. Posledný let okorenila jedna pani, ktorá oslovila letušku s tým že :"Please, can you see my baby?"
Chcela po nej postrážiť dieťa, kým si odskočí. Toto nás zabáva dodnes, ale kto nepočul jej hlas, sa na tom asi nezbaví a nepochopí:)
Colombo
Prilietame takmer za tmy. Na letisku nás čaká najprv pasová kontrola a zámena peňazí. Pýtame sa na možnosti ako sa dostať do mesta, kde máme rezervovaný hostel. Rozhodneme sa bus. Pri východe z letiska sa na nás vrhnú taxikári a snažia sa nás presvedčiť, že práve ich taxík je ten najlacnejší. Dokonca tvrdia, že žiaden bus už nechodí. Keď sa pýtame policajtov kde je zastávka, tiež hovoria že dnes už žiaden bus nejde. Ani im sa nepodarí presvedčiť nás na taxík a rovno za vchodom letiska čakáme na zastávke ledva 5 minút kým dorazí bus. Dohodneme cenu a smerujeme do centra Colomba. Prvotné šoky z toho ako sa tu jazdí v buse. Nonstop sa trúbi, nonstop sa stojí a často ide v protismere. Po necelých 2 hodinách zdolávame 35 km trasu a vystupujeme na stanici, kde si dohodneme prvý tuk-tuk aby nás zaviezol do hostela. Je to blízko, ale šofér nepozná veľmi ulice a tak trvá pár kolečiek kým nájdeme náš hostel. Pred spaním ideme ešte ochutnať mieste špeciality. Vôbec netušíme ešte čo je čo a len tak náhodne ukážeme na niečo. Na prvý krát to nedokážeme ani zjesť, aké to je štipľavé. Máme Roti[tradičná múčna placka plnená hocičím] s nejakým mäsom a až do konca zájazdu konkrétne, toto inak podľa mna super jedlo, nevidím nikde.
Ráno vstávame s cieľom opustiť mesto a vydať sa smerom na juh do dediny Mirissa. Colombo vidíme v plnej kráse až teraz za svetla a v plnej premávke. Tuk-tuk nás hodí na vlakovú stanicu kde kupujeme lístky do Matary. Vo vlaku je plno ľudí a nájdeme miesto iba pri dverách do vagónu, teda lepšie povedané pri otvore do vagónu, lebo dvere nemá. To sa javí ako výhodný deal, lebo vlak ide pomaly a môžme sa vyklánať z vlaku a sledovať cestu s vetrom vo vlasoch. Cestou sa s nami dá do reči jedna Polka a hovorí čo navštívili. Jej priateľ sa na nás nepozerá najkrajšie. Celá cesta lemuje pobrežie a tak máme výhľad na oceán ako na dlani. Asi po 4 hodinách dorazíme do Weligamy.
 |
| konečne vo Weligame |
Weligama a Mirisa
Weligama je menšie rybárske mestečko a oproti Colombu tu panuje docela kľud. Okrem miestnych je tu aj veľa turistov. Dôvod je jasný. Weligama, vďaka beachbreaku, je ideálnym miestom pre surferov-začiatočníkov. My však máme namierené do Mirissy, čo je dedinka kúsok vedľa. Prvý krat sa vezieme miestnym busom za pár centov a v Mirisse sa skladáme v jednom z plážových barov. Objednávame jediné dostupné pivo Lion a rozmýšľame čo teraz. Vraj sa tu nachádza český surfhouse a tam by sme sa radi ubytovali. Problém je, že nevieme, kde to je. Peťo píše email majiteľke a čakáme či sa ozve. Zrazu sa však objaví na pláži z ničohonič a Peťo zisťuje situáciu. Majú voľno a môžeme sa ubytovať. Surfhouse je trošku od pláže, ale to vôbec nevadí. Dávame si večeru v miestnej reštike a zoznamujeme sa s ľudmi z housu. Zisťujeme, že surf v Mirisse nie je ideál pre začiatočníkov a lepšie je vraj chodiť do Weligamy.
Ráno to ideme hneď aj skúsiť. Pláž je plná miestnych čo požičiavajú dosky a nie je problém sa dohodnúť. Na surfe som nestál od čias Austrálie a aj tie predchádzajúce skúsenosti sú minimálne. Prvé minúty mám problém aj s udržaním rovnováhy aj v sede a pomaličky sa to učím. Prvú penu sa mi podarí zísť už prvý deň, ale zisťujem, že to nebude také ľahké.
 |
| 1. prvý deň surfovania 2. pláž Kogalla |
Program nasledujúcich dní je podobný. Surf, zháňanie jedľa, ak je nejaká party, tak sa jej zúčastniť a tak. Proste chill. V rámci nového ideme jeden deň na pláž Kogalla, ktorá má tak 4km a nie jej na nej ani živej duše. Alebo na "secret beach" pri Mirisse. Voda vo Weligame nie je najčistejšia a počet surferov čakajúcich na poobedný príboj je obrovský, čo má za následok , že sa rozhodneme zmeniť destináciu. Dopočuli sme sa totiž o ďalšom surfhouse pár km na východ v Meddawate pri meste Mátara. Lúčime sa teda na jednom surfohouse a smerujeme k ďalšiemu.
 |
| Pláž a ulice Mirissy |
Mátara Mátara
Toto kričia celý čas chlapíci v autobuse, ktorý chodia hore dole, predávajú lístky a naháňajú ľudí dnu.
V Mátare prestupujeme z autobusu do tuktuku a vezieme sa do Meddawaty. Stretávame sa s Otíkom, ktorý to tu riadi a ukazuje nám miesto kde budeme spať. Máme izbu iba s dvoma stenami, ale sme nadšení, lebo je tu prievan a máme krásny výhľad. Zoznamujeme sa s okolím a zabezpečíme surfy. Môže sa pokračovať v učení. Je to tu podstatne prázdnejšie a čistejšie ako vo Weligame. Jeden deň sa rozhodneme absolvovať výlet do blízkeho vnútrozemia na hadiu farmu a čajovú plantáž. Pridá sa k nám, resp my k nej, skupinka Čechov. Tí sa nakoniec stanú našimi spoločníkmi až do konca zájazdu. Si nás jednoducho adopotovali. Chlapík na hadej farme nám ukazuje všetky možné druhy hadov a tie neškodné si môžeme aj chytiť a zavesiť okolo krku. na čajovej farme nám zas miestny šéf ukáže botanickú záhradu. Je nám jasné, že je zaľúbený do Česka a hrdo ukazuje, ako stál na Karlovom moste. Na záver ochutnávame rôzne druhy čajov a aj si nejaké berieme domov ako darčeky.
 |
| 1. Cestou na "secret beach" 2. pod majákom v Dondre. 3. maják zhora |
Ďalší deň ideme zase pozrieť na maják do neďalekého mestečka Dondra a cestou kúpime aj čerstvých tuniakov na miestnom trhu. Cena za kilogram je úplne smiešna a večer sa griluje. Iný deň sa zas vezieme na neďalekú pláž Talalla, ktorá je tiež ľudoprázdna. Najväčšie vlny sú paradoxne tu, ale lámu sa príliš blízko brehu. Skúšame aspoň bodysurf a ide mi to podstatne lepšie ako ozajstný surf. Medzitým sa mi pokazil telefón a ideme do Mátary pozrieť, či sa nedá opraviť. Na 2 miestach mi povedia, že je mŕtvy[doma zázračne ožil a doteraz funguje] a tak nemám ako fotiť. V tento deň robíme aj najhoršie kulinárske rozhodnutie, lebo sa nám zacnie za domácim jedlom a tak si to namierime do pizza hut. Za tie peniaze sme mali v Mirisse obrovskú rybu pre dvoch so šalátom, hranolkami a pivom, priamo na pláži pri sviečkach vo dvojici:) nebolo to vôbec dobré. Od tohto dňa sa vraciame k starému dobrému Roti a Kothu Roti. V dedinke priamo oproti surfhouse má svoj podnik jeden rastafarián. Aj keď nám neodporúčajú isť k nemu, tak som zvedavý a navštívim ho. Hneď mi je sympatický a rozpráva mi o svojom živote keď žil v Nemecku a ako žije teraz. Myslím, že to je jediný dredáč na Srí Lanke.
 |
| pláž Talalla |
U Švába
Vďaka našim českým kamarátom objavíme v dedinke jednu reštauráciu, ktorá sa rýchlo uchytí a po 2 dňoch sem chodia už všetci. Nikomu nevadí, že aj zlá reklama je dobrá. Túto reštauráciu totiž nenazve nikto inak ako "u švába". Tento pánko je vždy usmiaty a vo svojej, už asi 10 rokov neumytej garáži prevádzkuje vývarovňu. Ponúka pár jedál ako klasické rice and curry alebo kothu roti. Keď si objednáte piť, tak ide vždy s objednávkou do vedľajších potravín a tam kúpi colu, alebo ginger bear. Dôvod prečo sa to volá u švába, je ten, že sa mu nechce umývať taniere a tak každý tanier potiahne potravinárskou fóliou, na ktorú vám servíruje jedlo. Varí inak famózne a keď pôjdete náhodou okolo, určite sa zastavte napr na omeletu alebo kokosové palacinky. Pri jednej z početných návštev mi jeden šváb naozaj priskočí do taniera, ale sme predsa na Srí Lanke.
 |
| Najlepšie Kottu roti na Srí Lanke #potravinovafolia#mrsvab# |
Vnútrozemie
Trvá mi hodne dlho kým presvedčím Peťa, aby sme išli pozrieť aj vnútrozemie a hory, ale nakoniec povolí. Dočasne opúšťame náš kemp a v Mátare a nastupujeme na autobus smer Nuwara Elyia. Mesto ktoré leží vo výške takmer 2000 mnm, je obklopené čajovými plážami a všetci strašia, že je tam strašná zima. Cesta je síce nejakých 250 km, ale trvá nám tak 8 hodín. Autobusy na Srílanke majú trojsedačky, aby sa zmestilo viac ľudí. Pre útlych domácich žiaden problém, ale my sa cítime ako sardinky v konzerve. Nuwara Elyia nás privíta dažďom a chladným počasím. Nie je taká zima ako nás varujú ostatní, ale vyťahujeme predsa dlhé rukávy. Pozrieme si hlavnú ulicu, splašíme nejaké jedlo a ideme na prechádzku k jazeru. pod mestom. Na druhý deň sa presúvame do blízkeho a už nižšie položeného mesta Ella. Na presun si vyberieme vlak, lebo vraj táto trasa horami a čajovými plantážami patrí k najkrajším na Srí Lanke.
 |
| Nuwera Elyia |
 |
| Medzi Nuwera elyiou a Ellou |
40 km trasu sme si vychutnávame do sýtosti, lebo nám trvá okolo 4 hodín. Výhľady sú ale úchvatné a aj za tú tlačenku vo vlaku to stojí za to. Po ubytovaní sa snažíme nájsť aspoň vodopád, ale márne. Našli sme ale nejakú svätú budhistickú jaskyňu a platíme vstupné mníchovi ktorí stojí pred ňou. Na Slovensku by asi status jaskyne nedostala, kedže je to iba otvor v skale. Po stromoch lozia opice a nemajú problém pózovať fotografom. Ráno si privstaneme a ideme na Little Adams peak. Ranné slnko robí scenériu ešte krajšou ako v skutočnosti je a nám sa naskytá krásny pohľad na oprotiležiacu Ellarock a serpentíny do údolia.
 |
| Cesta do Elly a Ella rock vpravo |
Čas na Srí Lanke sa nám pomaličky kráti a tak sa vraciame späť do Meddawaty užiť posledných pár dní Surfingu. Jeden z večerov, keď je jedna z mnohých party na pláži sa nám podarí pozorovať aj čerstvo vyliahnuté korytnačky. Pomaly sa blíž náš odchod domov, nakupujeme posledné suveníry, rozlúčime sa so Švábom a tento raz riešime cestu do Colomba priamo autobusom až na letisko. Verím, že sa sem ešte raz vrátim, lebo som videl príliš málo a krajina je príliš krásna. Ľudia sú neskutočne milí a človek ma pocit bezpečia.
 |
| tržnica v Mátare |
