Víkend 9-11. októbra prináša vytúžený pobyt v Západných Tatrách. V piatok na obed nasadáme do auta v zložení Horďo, Kubo, Jano a ja a vyrážame smer Žiarska dolina. Cestou ale musíme splniť jednu úlohu a to vyzdvihnúť Janove zabudnuté palice na chate pod Suchým. S Janom vystupujeme v dedinke Šútovo a Horďo s Kubom idú na skok do Demänovskej doliny s tým, že sa stretneme v Liptovskom Mikuláši neskôr.
Malá Fatra na zahriatie alebo po paličky na Chatu pod Suchým
Musíme to zvládnuť za 4 hodiny, lebo 19:12 ide vlak do Mikuláša. Ak ho nestihneme, tak na Žiarskej chate budeme najskôr o polnoci. Vyrážame teda cez dedinu do lesa po zelenej značke. Postupne, ako naberáme nadmorskú výšku, sa mení mrholenie na dážď.
Po pol hodinke sme už dosť mokrí. A po ďalšej už úplne. Nevadí, čo už teraz. Po hodine a pol sme na chate, ale oddychovať nemôžeme, lebo nám ujde vlak. Zároveň ticho závidíme tým, ktorí už sedia pri pive v papučiach a užívajú si pohodu v teple. Jano pýta paličky od chatárky. ale zisťujeme, že tie palice nemá !!! Našťastie má ale iné a tak berieme aspoň tie. Cestou dolu bežíme takmer celú cestou. Jednak aby sme stihli ten vlak, ale aj aby sme nezmrzli. V dedine Šútovo zistíme, že máme ešte hodinu čas. Zbytočne sme makali, ale lepšie čakať v krčme, ako zmoknutí šlapať. Misia splnená. Neskôr sa presúvame na stanicu a osobákom do Mikuláša, kde nás už čakajú chalani. Parkujeme pri ústí Žiarskej doliny, odkiaľ je to na Žiarsku chatu 6 km. Nočný pochod v čelovkách s mrholením a borovičkou ubieha rýchlo. Na chate sa zložíme, ešte posedíme v spoločenskej miestnosti, nejaké pivá a ideme spať.
Smutné sedlo...
Raňajkujeme párky (teda ja) a čakáme na Jpopa, kým dorazí z BA a pripojí sa. Hneď ako dorazí vyrážame do Smutného sedla, odkiaľ chceme na Ostrý roháč, ale počasie nám opäť nepraje. Vidíme tak na 30m pred seba a opäť platí priama úmera stúpajúcej nadmorskej výšky a sile dažďa. Stretneme aj chlapíka, ktorý hovorí že spal v sedla iba v spacáku a ponúka borovičku za cigaretu. Aj na to vyzeral, že sa moc nevyspal. V sedle stretávame kopec ľudí. Dnes nie je správny deň a rozhodneme sa nepokračovať. Ideme ešte kúsok po hrebeni, kde sa fotíme a na chvíľu sa otvorí aj hmla a máme trošku výhľad. Kým všetci ideme dole, tak Jano ide po Plačlivé a cez Žiarske sedlo na chatu. Kým on turistikuje, my už veselo hráme na chate monopoly a faraóna.
 |
| Nad Smutným sedlom |
Výhľady na Baníkove
Ďalšie ráno opäť nevyzerá najlepšie a skoro to aj zabalíme, pričom už hľadáme alternatívny program. Nakoniec sa však dokopeme, že skúsime aspoň po Jalovecké sedlo a ak bude dobre, tak pokračujeme. Cestou míňame symbolický cintorín a hneď potom Šarafiový vodopád. Po dosiahnutí výšky tak 1600m sa zrazu otvorí hmla a pred nami Baranec v plnej kráse. V sedle sa zhodneme, že sa ide na Baníkov. Z Jaloveckého sedla je to na Príslop tak 10 min a tu už sa ukazujú Západné Tatry v plnej kráse. Vlastne vidíme skoro celé Slovensko. V oblakoch vidieť vyčnievať vrcholy Kriváňa, Veľkého Choča, Rozsutca, Babej hory, Chopku, Ďumbiera, ba až Kráľovej hole. Z Príslopu treba prejsť ešte jeden ťažší úsek, kde sa treba chytať skál a sme na Baníkove. S výškou 2178mnm je to najvyšší vrch hlavného hrebeňa a 4. celkovo. Pofotíme, užijeme výhľady a zberáme sa na cestu spať. Rýchly obed, pobaliť sa a vyrážame domov. Cestou ešte zastavujeme v Kelemenoch na termál. Voda super, ale tá zima potom neuveriteľná. Západné Tatry, vidím sa čoskoro.
 |
| Baranec a Žiarska dolina v hmle |
 |
| Baníkov, za ním Pachoľa a v pozadí Sivý vrch |
 |
| Z vrcholu Baníkova. Za nami Hrubá kopa a v pozadí Plačlivo a Ostrý roháč |
 |
| kúpanie v Kelemenoch |
